Stévia nie je ideálne sladidlo …ale liečivá rastlinka

Stévia nie je ideálne sladidlo …ale liečivá rastlinka

Značky

Nie sú pridelené

Hľadáte ideálne sladidlo, ktoré by malo čo najmenej kalórií,  zachovalo si prirodzenú sladkú chuť, bolo by prírodné bez chemických a fyzikálnych zásahov a nemalo by skryté negatívne účinky na náš organizmus ? Sklamem vás hneď na začiatku, univerzálne  sladidlo spĺňajúce tieto požiadavky zatiaľ nenájdeme. Všetky sladidlá,  na ktoré sme zvyknutí majú svoje mínusy. Aj  najpoužívanejšia sacharóza pri nestráženom príjme a nadmerná konzumácia fruktózy, /ovocného cukru/ či už pridávaná  do potravinárskych výrobkov alebo pri nekontrolovanej denne spotrebe ovocia s vysokým glykemickým indexom. Fruktóza pridávaná do potravinárskych výrobkov sa vyrába prevažne z kukuričného sirupu, je pre organizmus nežiaduca na rozdiel od prirodzeného  obsahu fruktózy v ovocí, ktoré má  hlavný prínos pre nás v obsahu minerálov, vitamínov a užitočných fytochemikálií napr. polyfenoly, flavonoidy, atď. Preto by sme nemali ovocie vynechávať  ale uvedomiť si fakt, že obsah fruktózy v dennom príjme by nemal byť vyšší ako 60-70gr. Nedá sa nič robiť vážení, takéto cukry sa treba naučiť sledovať aby sme predišli zdravotným komplikáciám. Skrývajú sa za nimi také civilizačné choroby ako  diabetes, chronické zápalové ochorenia /účinky glykačných produktov v organizme/ a v ich dôsledku nádorové ochorenia, nadváha, hypertenzia, zvyšovanie cholesterolu atď. Preto logicky,  sme stále v hľadaní sladidla, ktoré by tieto dopady na ľudský organizmus vylučovalo.

Približne pred 80 rokmi sa objavila v ,,civilizovanom svete“  správa  o stévii, /rastlinke, ktorej listy boli sladšie ako cukor/ keď  z nej dvaja francúzki  chemici  izolovali sladké zložky. Táto nenápadná zelená  rastlinka pochádzajúcej  z Južnej Ameriky  mala šancu zaplátať dieru  v podobe ideálneho sladidla s nulovou kalorickou hodnotou. Vo svojom pôvodnom biotope /Paraguaj, Bolívia/ je známa  však stáročia, kde ju domorodci využívali na rôzne účely súvisiace s liečiteľstvom,/znižovanie glukózy v krvi, choroby pečene a obličiek- dnes sa objavujú významné poznatky v liečbe poškodenia pečene následkom oxidačného stresu/ kozmetikou a tiež v prevencii proti zubnému kazu, alebo  si ňou sladili obľúbený čaj maté. V komerčnom  odvetví ju prví začali v izolovanej forme používať Japonci pred 30 rokmi pre  vysokú mieru sladkosti a nulovú kalorickú hodnotu, vidiac obrovský potenciál  steviolglykozidov  v potravinárskom priemysle. V súčasnosti  ich  používame globálne  ako prírodné sladidlo /nie vždy legálne/ vhodné pri výrobe nízkokalorických potravín pre diabetikov a ľudí pri redukčných diétach. Pomaly sa stávajú súčasťou množstva sladkých výrobkov, cukroviniek, nápojov, žuvačiek a všetkého, kde by za normálnych okolností objavil  cukor v nejakej inej  forme.

Všetko sa zdá takmer dokonalé však? Je tu ale jedno  veľké ALE. Tieto sladidlá, ktoré sa začali vyrábať pod rôznymi značkami pre veľké nadnárodné spoločnosti, nemôžu nahradiť úplne z rôznych dôvodov cukor. Pri ich používaní musíme brať do úvahy, že miera sladkosti týchto zlúčenín sa mení v závislosti na ďalších zložkách prítomných v danej potravine. Charakteristickou vlastnosťou týchto sladidiel je dlhšia doba doznievania pocitu sladkosti a k tomu zvláštna kovová pachuť. Túto vyvoláva hlavne izolovaný steviozid, lepšie je na tom rebaudiozid, čo sú dve zložky – nositelia sladkosti zo skupiny diterpénových glykozidov. Preto sa do potravín s obsahom steviolglykozidov pridávajú zložky, ktorých výsledná hodnota energie vo výrobku je vyššia následkom /napríklad/ pridanej fruktózy, jablčnej vlákniny, kandizovaného ovocia. Tieto zložky sa pridávajú aby oklamali zmyslové a racionálne vnemy konzumenta  a utvrdili ho v domnení,  že pojedá ideálnu potravinu bez cukru. Preto v tomto prípade platí moje už známe –  čítať a čítať zloženie na etiketách. Nedôverovať ani označeniu  na regály, oznamujúcemu, že tu je kútik pre diabetikov, bio, organic a pod. Takto sa to robí v prípade použitia steviozidu, ktorý má v sebe  práve tú kovovú pachuť a tá sa maskuje ešte ďalšími zložkami v potravine, v závislosti či ide o formu tekutú alebo práškovú. Môžete tam nájsť  kyselinu citrónovú, jantárovú, octovú, vínnu, deriváty alanínu alebo známy emulgátor a ,, maskovač“ chuti glycín, čo sú síce neškodné aditíva ale je to industrializovaný výrobok. Horšie je, že do niektorých výrobkov  v práškovej forme sa pridáva oxid kremičitý, čo je vlastne piesok /u nás podlieha embargu podľa potravinárskeho kódexu v detskej výžive,  v USA je však jeho používanie povolené/. V praxi  sa  toto všetko nachádza napríklad v keksoch, piškótach, ovocných  a malinovkových výrobkoch odporúčaných pre deti  a  pre dojčatá. A tá druhá strana mince, samotná izolácia steviozidu a rabaudiozidu. Nie je to nič ,,tajné” a  niektoré postupy sú zverejnené na internete.

Zatiaľ som prešla niekoľko možností extrakcie steviozidu a rebaudiozidu a  našla som rozporuplné názory na spôsoby izolácie týchto látok a hlavne ich možné dopady na ľudský organizmus. Väčšinou sa získavajú viacstupňovou extrakciou v roztoku pri rôznych hodnotách. Tento proces pozostáva z viacerých krokov: extrakcia, úprava, separácia, čistenie. Väčšinou sa používa voda ako rozpúšťadlo pri extrakcii, ale tiež voda a metanol alebo iba metanol. PH, teplota roztoku, typ extrakcie a rozpúšťadlo vplývajú na nečistoty /pigmenty, bielkoviny, pektíny/ a tie môžu byť znížené a vyzrážané uhličitanom vápenatým pri PH 10. Pred 20 rokmi v USA odmietli  schváliť používanie steviolglykozidov  v potravinárstve pre nepreukázateľné možné účinky týchto zložiek s tým, že problémom bola  charakteristická kovová chuť výsledného extraktu.  Po rokov  následného výskumu a miliónových investícií  rôznych skupín, v roku 2006 Úrad pre kontrolu potravín a liečiv/ Food and Drug Administration- FDA/ schválil používanie steviozidu a rebaudiozidu ako potravinového doplnku. Dopyt po hľadaní nového sladidla vyvrcholil úspechom  firmy Cargill, ktorá predstavila výrobok zo stévie  pod názvom rebiana  s využitím chuťovo príjemného a stabilného rabaudiozidu A. Následne v roku 2008 sa dostalo na trh patentované sladidlo pod názvom Truvia, ktoré v súčasnosti používa  aj Coca cola. Nič už nebránilo expanzii sladidiel zo stévie na trh. Treba vedieť však aj to ako vznikajú a aj  to, že pri izolovaní týchto zložiek zo stévie v laboratoriách, používaním rôznych dráždivých činidiel ako etanol, metanol, acetón, acetonitril, izopropylalkohol môžu vzniknúť vedľajšie škodlivé produkty. Avšak nevieme posúdiť po tak krátkej dobe /relatívne/ výskumu aký v skutočnosti /a v  budúcnosti/ bude  efekt z  používania týchto sladidiel.

Pre mňa je  úplne adrenalínovým momentom čítanie etikiet s výrobkami  s použitím stévie, objasňujúcimi, že ide o sladidlo, za ktorým sa rado na etikete pri slove ,,zloženie“  pridáva slovo prirodzené alebo prírodné. Pravda  o tom, že extrahovaný steviozid  pochádza z ,,výskumáku“ a jediná prípustná bezpečná forma stévie je tá v kochlíku na okne alebo doma vysušená v dóze či v pohári,  je pre výrobcov  nepublikovateľné mínus. Viem, možno mám mierne konšpiratívne zmýšľanie ale mne jednoducho nevyhovuje cpať do seba veci pochádzajúce z laboratórií. Stačí, že som obklopená kozmetikou, drogériou, nekvalitným textilom, plastami, ftalátmi, perzistentnými polutantmi atď. A vás sa to týka tiež, či lepšie mať oči, uši, ústa – slepé, hluché, nemé? Paradoxne čítam samé superlatíva na tekutý, či práškový extrakt v alternatívnych príručkách a  v odporúčaniach pre diabetikov, povzbudzujúci ich k neobmedzenému používaniu i pri pečení, sladení čajov a káv. A čo ostatné zložky cukru, ktoré sa vezú spolu so stéviou v pekne zabalenom koláčiku?

To, že nie sme zaplavení ešte ,,farbistejším“ množstvom celosvetových výrobkov, kde najväčším výrobcom je ako inak Čína, je spôsobené našou legislatívou, ktorá povoľuje iba niektoré druhy výrobkov so sladidlom na báze steviozidov /sirupy, cukríky, malinovky, pekárenské výrobky/ a to na konci najlepšie – kozmetické doplnky, kde je jasne napísané, že nie sú na vnútorné použitie a pri tom ide o extrakty použité v tabletkách ako náhradné sladidlo. Pokiaľ sa neviete z toho vysomáriť, rád vám to vysvetlí predavač 🙂 Okrem toho stévia ako sladidlo vám neprinesie úžitok vo forme očakávaného zmyslového pôžitku sladkosti, organizmus očakávajúci sladkosť, čiže prísun glukózy zostane oklamaný. Dokonca ak pol dňa nemáte čas jesť a šupnete si dve kávy alebo čaj sladený stéviou bez kalorií, môžete sa miesto sladkého pôžitku dočkať hypoglykémie a riskovať mdloby v kancelárii.

Ja som sa rozhodla práve z horeuvedených dôvodov /bez záruky/,  stéviu využívať sezónne v čerstvej forme práve z toho kochlíka, robím tak už niekoľko rokov. Z počiatku som ju aj sušila a používala do čaju ale nenašlo si to u nás uplatnenie, keďže ja nesladím a ostatní pijú najradšej čistú vodu alebo minerálku a v zime ešte čaj s medom. Čerstvá stévia mi doma rastie sezónne približne pol roka /apríl-október/ a už bolo obdobie, keď prežila v izbe na okne aj zimu. Nesporne pozitívnym prínosom bylinky stévie vďaka jej antibakteriálnym účinkom je kloktanie macerátu stévie,  dobré na zápal hrdla a tiež čistí ústnu dutinu, predchádza zubnému kazu. Prvá pomoc na hrdlo má zvýšené účinky ak použijete spolu so stéviou aj šalviu. Stévia má v kuchyni veľké množstvo využití. Pridávam ju do zeleninových a ovocných šalátov. Robím pesto so šalvie, mäty, koriandru a stévie, citrónu, olivového oleja a opečených pistácií  k pečenému jahňaciemu mäsu. Alebo na rýchlo upravené morčacie mäso, dochutím citrónovou trávou, stéviou a koreňom galangal / keď nemám tak zázvor/. Snažím  sa ju využívať  hlavne v surovom stave, pretože obsahuje vitamín C, ktorý sa tepelnou úpravou ničí.  Sem tam ju pridám do mätovo bazového nealkoholického mochita a tiež som  ju zaradila do prípravy mojich konfitúr bez cukru /krátko tepelne upravené ovocie/. Ešte na záver, stévia obsahuje vlákninu,  minerálne látky a a stopové prvky: vápnik, fosfor, selén, mangán, zinok, draslík, fosfor, vitamín A,E,K a vitamíny skupiny B.  Ako vidno aj v tejto  naturálnej kochlíkovej forme je užitočná pre diabetikov a vlastne pre každého.

 

Čo sa týka benefitov pre diabetikov, áno aj ako izolát má svoje využitie, môže predchádzať hyperglykémii a komplikáciám pri  metabolickom syndróme.  Z praxe však viem , že diabetici nerozlišujú ostatné pridané zložky v potravine a keď vidia označenie stévia , výrobok považujú automaticky za vhodný. V tomto prípade je účinok stévie, medveďou službou.

Po preštudovaní rôznych odborných aj ,,tendenčných” materiálov som usúdila, že najrozumnejšie ju využijem sezónne a v čerstvej podobe – rozumej lístok nesušený.  Mne osobne industrializovaná stévia ani  marketingová stratégia výrobcov nesedí…  i keď je to viac menej vždy v kontexte ,,pomoci” diabetikom, ktorí  sú iba zámienkou k slušnému obratu a zisku globalistov.

 

P.S.

Dopĺňam zaujímavé info  ohľadom liečby lymskej boreliozy stéviou  

Preto, ako ste iste pochopili, ak by sme mali dostatok vedomostí o potravinách, ich zložení a vhodnom spracovaní, nemuseli by sme pravidelne užívať doplnky výživy a v niektorých prípadoch skutočne vyhadzovať peniaze von oknom. Volá sa to potravinová gramotnosť a tú si treba v rámci zachovania zdravia, neustále zvyšovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Mohlo by sa vám páčiť

Koncept o jedle, ktorý komunikuje moderným spôsobom staré dobré hodnoty gastronomickej kultivovanosti.

NEWSLETTER

Copyright @ 2021 - Horecka.sk
All rights reserved
Made by VIANSOL, s. r. o.